Pozitivistická teória poznania – bod 1) a 2)

1) Otázka poznania je vlastne otázkou objavu. To, čo nazývame poznanie, a čo čítame v učebniciach, je genéza objavov. Objavom napríklad je, že kresadlom sa dá vyrobiť oheň. Tento poznatok si môže overiť každý človek, v tom spočíva zdôvodnenie jeho pravdivosti. K. Popper píše, že vedecké teórie sú principiálne nedokázateľné [je možné ich len falzifikovať (vyvrátiť)].  Neučíme sa z poznatkov a z  porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie  ([1], 62). Dovolím si s ním nesúhlasiť! Objav je zistenie, prípadne vysvetlenie nových faktov, učíme sa objavom, teda neučíme sa len falzifikáciou existujúcej teórie, čo je tiež objav, ale aj novými poznatkami a porozumením veciam. Falzifikáciou existujúcej teórie ešte nová teória nevzniká, aj keď k tomu niekedy vedie. Pokrok vedy, podľa môjho názoru, spočíva v tom, že sa k existujúcej teórií snažíme objaviť alternatívnu teóriu. Napríklad  všeobecná teória relativity je alternatívna teória k Newtonovej teórii. Avšak všeobecná teória relativity nie je vylepšením Newtonovej teórie, ani nevznikla na základe toho, že sa Newtonova teória ukázala ako nesprávna  (Newtonova teória bola falzifikovaná až dodatočne na základe predpovedí všeobecnej teórie relativity1), ale vznikla na základe vlastných predpokladov. Aj úspešná teória, ako je všeobecná teória relativity, je v konečnom dôsledku len alternatívna teória a nevylučuje iné alternatívy. Určitá alternatíva sa ukáže ako výhodnejšia, napríklad Newtonova teória je pre jednoduchšie výpočty výhodnejšia. (Je to tak, ako v prípade zápaliek a kresadla - zápalky predstavujú výhodnejšiu alternatívu kresadla.)  A niekedy stojí ľudstvo pred úlohou vysvetliť určité fakty a vytvoriť úplne novú teóriu, ako tomu bolo v prípade Newtonovej teórie alebo špeciálnej teórie relativity. Preto vedecký a technický pokrok nevzniká len falzifikáciou existujúcich teórií, ale predovšetkým objavením nových teórií a vynálezov!

2) Priestor a čas. Naše poznanie je zo strany subjektu dané našimi pozorovacími a rozumovými schopnosťami. S nimi pristupujeme k svetu (k objektu) a objavujeme prírodné zákony, čím sa utvára naša predstava sveta, vrátane predstavy priestoru a času. Predstava priestoru a času nám teda nie daná apriórne (pred skúsenosťou), ako je to u Kanta.

V nazeraní / vnímaní, ktoré tvorí základ našej skúsenosti, môžeme objaviť dva faktory, ktoré nie sú pocitové:

Prvým je naša prítomnosť. Tá v procesuálnosti, vonkajšom dianí reality,  tvorí základ našej predstavy času. V prítomnosti kontinuálne (spojito) vnímame zmenu, napríklad jazdu vlakom. Táto kontinuálnosť znamená, že procesy, ktoré sa dejú v prítomnosti, sa stávajú minulými a môžeme očakávať veci budúce. Zmena, aj pomalá  (trvanie), vnímaná na pozadí prítomnosti, vytvára našu predstavu plynutia času, ktorý prekračuje prítomnosť a siaha do minulosti a budúcnosti.

Vnútornú predstavu času vytvára vnímanie nášho bytia (pocitov) na pozadí prítomnosti.

Aforizmus – Problém času: Predstavu času vytvára zmena vnímaná na pozadí prítomnosti. Kam sa to všetko rúti? Prítomnosť tu bude vždy?

Čo je čas, vtipne vystihol A. Einstein: Čas je to, čo ukazujú hodinky. Tým chcel povedať, že  čas je relatívny, rovnako ako priestor. Pri vyššej rýchlosti sa hodinky spomaľujú a oceľová tyč sa v smere pohybu skracuje. Doplním, že hodinky sa spomaľujú aj pôsobením gravitácie alebo zotrvačných síl.

Druhým faktorom je rozloha predmetu, napríklad jablka. Tento faktor vytvára našu predstavu priestoru. Euklidovský priestor je niečo vyabstrahované z hmoty: sú to tri navzájom kolmé priamky predlžujúce rozmer telesa do nekonečna. V konečnom dôsledku, takáto predstava nie je reálna a platia neeuklidovské geometrie, ktoré lepšie zodpovedajú skúsenosti - pozorovaniu.

Poznámky:

1 Stáčanie perihélia vnútorných planét: Merkúr, Venuša.

 

Literatúra:

[1] ANZENBACHER, Arno. Úvod do filozofie. Překlad Karel Šprunk. 2. vyd. Praha: Státní pedagogické nakladatelství, 1991. 304 s. ISBN 80-04-26038-1.